Za alkoholizmus, krízy, bankroty, pornografiu, vojny, covid, utrpenie Palestínčanov môžu Židia. Mýty, ktoré nenávidia argumenty.
Nenávisť nemá sociologickú ani kultúrnu definíciu. Podľa francúzskeho filozofa Andrého Gluksmanna je nenávisť psychologickým a antropologickým faktom, ktorý možno kedykoľvek reaktivovať. Ak je teda nenávisť súčasťou našej trvalej psychologickej a antropologickej podstaty, potom medzi jej najodpornejšie a najnepochopiteľnešie formy patrí antisemitizmus. Nenávisť ktorá nemá farbu pleti, v diaspóre ani odlišnosť jazyka, výzoru, zmýšľania či celkového životného štýlu. Antisemitizmus nemá žiadny špecifický vzorec, pripomína azda iba kontribučnú daň za vlastný životný neúspech a úspech „tých druhých“. V slovenskej priestorovej geometrii funguje ako záchodový splachovač. Stačí zatiahnuť a počkať kým sa nádržka nenaplní… a znovu zatiahnuť. Je to nekonečný kolobeh vody. Generáciami udržiavaný prietok sa už zrejme nedá celkom zastaviť, zato účinne regulovať pomocou sebareflexie, vzdelania, logiky, kritického rozumu, faktov a argumentov. Najmä mladšie generácie, vďaka dostupnosti informácií majú obrovskú šancu byť morálne a argumentačne osvietené. Musia sa odosobniť od historických nánosov, ktoré živia konšpiračné weby a ľudia, ktorí na svoju existenciu potrebujú nepriateľa. Niekoho, na koho sa dá príležitostne hodiť mor, covid, ozbrojené konflikty, ekonomické krízy, nezamestnanosť, nízke platy a dôchodky, klimatické zmeny. Áno za to všetko môžu Židia!
Historické mýty a iné choroboplodné zárodky
Antisemitizmus na území dnešného Slovenska siaha do stredoveku a úzko súvisí s kresťanstvom. V nábožensky hegemónnom prostredí sa objavila skupina, ktorá verila v iného Boha, inak sa obliekala, mala iné tradície, spôsoby komunitného fungovania. Prvé pokusy napraviť nesúlad mali podobu násilných krstov Židov. Keďže sa im komunita bránila, vtedajšia stredoveká šľachta ich na popud majoritného obyvateľstva začala vytláčať na perifériu spoločnosti. Najprv geograficky, neskôr zákazmi vykonávať niektoré profesie, kde nevhodne konkurovali kresťanom. Mnohé židovské dynastie boli (v tom čo im šľachta a štát dovolili) úspešné… pretože im nič iné nezostávalo. Nenávisť majoritného obyvateľstva k Židom pod súhrnným názvom antisemitizmus sa iba v obmedzovaní vykonávať niektoré povolania nezastavila. Špecifikom Európy boli napr. aj vykonštruované fámy o rituálnych vraždách Kresťanov (najmä detí) Židmi, čo mnohokrát vyústilo do pogromov, tzn. fyzickej likvidácie príslušníkov etnika.
Najkomplexnejšie definoval antisemitizmus Louis Harap ako 6 osobitných foriem nenávisti.
- náboženský antisemitizmus (Žid ako vrah Krista);
- ekonomický antisemitizmus (Žid ako bankár, úžerník, posadnutý peniazmi);
- spoločenský antisemitizmus (Žid ako spoločensky menejcenný, dotieravý, vulgárny);
- rasový antisemitizmus (Žid ako podradná rasa);
- ideologický rasizmus (Židia považovaní za podvratných alebo revolučných);
- kultúrny antisemitizmus (Židia považovaní za podkopávačov morálnych a štruktúrnych vlákien civilizácie).
Nenávisť voči Židom mala od nepamäti celoeurópsky rozmer, ktorý sa preplazil až k nám. Nepoľavil ani príchodom osvietenstva. Síce prestalo existovať regulovanie povolaní, ktoré Židia mohli a nemohli vykonávať, ale nastúpil sofistikovanejší filozoficko-politický antisemitizmus. Jeho najhlasnejším predstaviteľom bol filozof a spisovateľ François-Marie Arouet Voltaire. Otvorený antisemitizmus Voltaira najlepšie vystihuje veta adresovaná židovskému publiku:
„Vy sa mi zdáte byť najšialenejší z ľudí. Kaffíri, Hotentoti a negri z Guiney majú viac rozumu a sú poctivejší, než boli vaši predkovia – Židia. Prevyšujete všetky národy, pokiaľ ide o impertinentné historky, zlé správanie a barbarizmus. Zaslúžite si byť strestaní, pretože taký je váš osud.“
Vyhranený názor mal aj francúzsky cisár Napoleon, ktorý vyhlásil že Židia sú kobylky, ktoré zožerú Francúzsko.
Antisemitizmus ako dedičné léno sa rozvíjal aj v osvietenskom Nemecku. V prostredí nemeckého šovinizmu 18. a 19. storočia sa antisemitským náladám neubránili ani filozofi Kant, Hegel a Fichte. Kým Kantova filozofia je umiernenejšia a najlepšie ju vystihuje výrok, že Žid sa môže stať morálnou osobou iba keď v sebe nechá zomrieť Žida, Johann Gotllieb Fichte taký „zhovievaný“ nebol. Otvorene hovoril o tom, že Židom nemá význam priznať občianske práva, ale treba „…im jednej noci odseknúť hlavy a nahradiť ich takými, kde nebude jediná židovská myšlienka.“
Hegel nebol predstaviteľom primitívneho antisemtizmu, ktorý stelesňoval Fichte. Zameral sa predovšetkým na spochybnenie metafyzickej existencii etnika: „Židia síce prežili svoj vlastný koniec, no ich ďalšia existencia je už bezúčelná a prázdna, je existenciou mimo dialektiku, mimo skutočnú históriu ľudstva.“
Fichte, Hegel a Kant prispeli ako prednášajúci kantori k formovaniu názorov nastupujúcej nemeckej intelektuálnej elity. Tá sa politicky angažovala najmä v univerzitných bratstvách Burschenschaften. Tmelom týchto bratstiev bol revolučný šovinizmus, nemecký nacionalizmus a antisemitizmus. Tieto -izmy v roku roku 1819 dramaticky prispeli k tzv. Hep Hep pogromom na nemecké židovské obyvateľstvo a boli aj zárodkom neskoršieho vzniku národného socializmu Adolfa Hitlera.
Amorálne filmy a strach o moc
V USA nebola situácia o nič pokojnejšia. Antisemitizmus z ulíc a krčiem prerástol na prelome 19. a 20. storočia aj do spoločnských elít. Napr. výrobca automobilov Henry Ford svoj antisemitizmus nijako netajil. Židov označoval za manipulátorov verejnej mienky v USA a svoju nenávisť voči nim presadil aj do firemnej kultúry. Na zamestnaneckom parkovisko Ford Motor Company umiestnil v roku 1939 nasledovné texty :
„Židia sú zradcovia Ameriky a nedá sa im veriť. Kupuj od Nežida! Židia vyučujú komunizmus. Židia vyučujú ateizmus. Židia ničia kresťanstvo. Židia kontrolujú tlač
Židia vyrábajú amorálne filmy. Židia majú kontrolu nad peniazmi“
Nenávisť Forda k Židom bola legendárna. Napr. v roku 1919 kúpil týždenník Dearborn Independent, kde okrem reklamy na svoje autá šíril vulgárny antisemitizmus až do svojej smrti. Zároveň sa nijako netajil sympatiám k Adolfovi Hitlerovi.
Ani sovietske Rusko sa nevyhlo antisemitizmu. Dokonca vládna moc ho sama vytvárala. Určujúci trend udával samotný Stalin, ktorý mal panický strach zo židovských intelektuálov. Jeho komplex menejcennosti vyústil v to, že sa ich postupne začal zbavovať. V Stalinových očiach Židia predstavovali smrteľné nebezpečenstvo. Sprisahanie videl všade, aj vo svojom najbližšom okolí. Napokon Kaganovič bol Žid, Vorošilov a Molotov mali za manželky Židovky a Chruščovova dcéra sa vydala za Žida. Vyvrcholením Stalinovej nenávisti voči Židom bol vykonštruovaný proces v roku 1952. V sídle tajnej polície na Ľubjanke vojenský súd odsúdil 13 obžalovaných intelektuálov výlučne židovského pôvodu na smrť zastrelením. Išlo o bývalého námestník ministra zahraničia Salomona Lozovského, umeleckého riaditeľa Štátneho židovského divadla Benjamina Zuskina a hlavného lekára Botkinovej nemocnice Borisa Šimelioviča. Medzi zastrelenými boli aj básnici David Bergelson, Icik Fefer, Leib Kvitko, David Hofštejn a Perec Markiš, novinári Leon Talmi, Iľja Vatenberg a Emilija Teuminová, prekladateľka Chajke Vatenbergová-Ostrovská a historik Josif Juzefovič. Dátum ich popravy 12. augusta 1952 bol symbolicky pomenovaný ako „Noci zavraždených básnikov“.
Slovenské obrodenie plné nenávisti
Slovenská antisemitská scéna bola pomerne rôznorodá. Pozostávala zo závistlivých dedinčanov, nenávistných katolíckych kňazov, literátov a popredných politikov v Bratislave. Medzi prvé antisemitské písomné zmienky z pier slovenských publicistov patria úryvky z diel Daniela Krmana ml., ktorý v 18. storočí pôsobil ako kňaz v Turej Lúke, Myjave, Žiline a Bardejove: „…pre mrzký zisk postúpili židom colnice temer všade, dovolili im stavať synagógy a nestarajúc sa o nebezpečenstvo zvedenia, beztrestne povoľujú manželstvo kresťanských detí so židmi, aj keď sa to inde, totiž v ríšskom občianskom práve, pod trestom smrti zakazuje“.
S Bratislavou bol v 18. storočí spätý Matej Bel, pôvodom z Očovej, ktorý v súčasnom hlavnom meste pôsobil ako kňaz katolíckej cirkvi. Kresťanská cirkev v tom čase zakazovala brať úroky z pôžičiek y, bratislavskí Židia naopak úroky z pôžičiek prijímali. Bel práve túto skutočnosť často podroboval kritike. S ováciami následne hovoril a písal o historických rozhodnutiach Ľudovíta I. z roku 1371 o platení daní z úrokov mestu, alebo Mateja Korvína regulovať židovské úroky z roku 1475. Najlepšie Belove zvrátené myslenie dokumentuje výrok: „Odstráň Židov! Urobíš šťastnou Bratislavu a toto šťastie želáme mestu z celého srdca, najmä v týchto ťažkých časoch“.
Antisemitizmu sa nevyhol ani Jozef Ignác Bajza. Jedna z hlavných postáv jeho najznámejšieho románu René mládenca príhody a skúsenosti opisuje Židov takto: „Tento bezbožný národ sa tuším naozaj — ako sa všeobecne vraví — každý deň ráno i večer zaväzuje prísahou, že kde len bude môcť, všade kresťana ošmekne a oklame, pretože to ustavične dosvedčuje skutočnosť.“
Publicista a spisovateľ Svetozár Hurban Vajanský bol ideológom SNS. Zároveň aktívnym antisemitom svojej doby. Jeho početné výroky na adresu Židov pripomínajú dnes bezobsažné konšpiračné pamflety. Na prelome 18. a 19. storočia však mali svoju váhu a ovplyvňovali nálady obyvateľstva na území vtedajšieho Uhorska. Vajanský bol antisemita do morku kostí. Bol posadnutý teóriami o Židoch, zodpovednými za všetky vojny a útrapy sveta.
„Niet väčšieho aristokrata ako je žid, bárs má v ústach demokratické frázy, niet neliberálnejšieho človeka ako je žid, trebárs majú dnešnú slobodomyseľnosť v árende. Len zaslepený hlupec nevidí, že pod liberálnosťou rozumie žid slobodu pre seba, dovolenie, aby mohol nadávať na kresťanské náboženstvo, posmechy robiť z cirkvi, z pápeža, z dogmy tých alebo oných! Netolerantnosť židovská nemá medzí, tak ako vypínavosť a bezohľadná drzosť, ktorá rastie pomerne k sile a vážnosti, aké nadobúda si semitské plemeno.“
Ani Ľudovít Štúr sa nevedel povzniesť nad všadeprítomný slovenský antisemitizmus 19. storočia. Do historických análov sa zapísala najmä jeho reč v Uhorskom sneme 15. januára 1848: „Všade pustnú naše obce. Židia opanúvajú sudcovskou exekúciou postavenie úbohého ľudu, ktorý sa musí vysťahovať z domu, odobrať sa od svojej rodiny a známych a musí sa pustiť do šíreho sveta, aby tam zomrel a zakapal…“
Štúr v šírení archeotypov antisemitizmu zašiel až do krajnosti. Za alkoholizmus podľa neho neboli zodpovední opilci ale Židia, ktorí im nalievali: „Dobre tejto našej upadnutosti vedeli užiť naši páni, nastavajúc všade po svojich statkoch hromady páleníc, až celé osady za týmto smradom zapáchali, a nasádzajúc všade po krčmách úskočných židov, vyrafinovaných zvodcov k pijanstvu“. Zodpovednosť Židov za slovenský alkoholizmus opisuje v diele Faustiáda aj Jonáš Záborský viacerými úryvkami. Za všetkých aspoň jeden: „Ako pomôcť tam, kde najväčšia časť obyvateľstva necháva sa vo zvieracej nevedomosti, vrhnutá v korisť židom?“
Mnohí súčasní historici sa snažia slovenských národovcov a ich antisemitizmus ospravedlňovať dobovými náladami, ale faktom je, že vo vytváraní predsudkov voči Židom boli ich aktívnymi šíriteľmi. Slovom aj písmom. Nezneužívali primitívny antisemitizmus iba na politické hľadanie imaginárneho nepriateľa, zodpovedného za vtedajšie sociálno – ekonomické problémy obyvateľstva, ale mnohí z nich Židov fyzicky nenávideli.
Čo je v poľovníckej kapse, to sa počíta
Osobitnou kategóriou histórie slovenského antisemitizmu boli pohlavári Slovenského štátu. Jozef Tiso, Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský, Viliam Kovár, Karol Murgaš, Vojtech Tuka boli presvedčení, že Židia nemajú na Slovensku svoje miesto. Bohužiaľ, svoj primitívny antisemitizmus pretavili do skutkov. Dňa 9. septembra 1941 vydala vláda takzvaný židovský kódex, vypracovaný na základe norimberských zákonov. O rok neskôr začali deportácie. Podľa odhadov vďaka antisemitskej politike Slovenského štátu zahynulo takmer 70 000 slovenských Židov prevažne v koncentračných táboroch smrti. Mnohí historici sa zhodujú, že primárnym dôvodom zbavenia Židov úcty aj svojprávnosti nacistickým Nemeckom a klérofašistickým Slovenskom boli židovské majetky. Chamtiví prisluhovači vtedajšej moci sa predháňali v jeho arizovaní a oni aj štát svorne bohatli vďaka zlegalizovaným krádežiam. Najznámejším prípadom arizácií bol spisovateľ Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík. Ten okrem iného arizoval bratislavský antikvariát Steiner, v ktorom istý čas nechal pracovať jeho zakladateľov a predchádzajúcich majiteľov. V júni roku 1942 im Ondrejov podpísal „trest smrti“ vyhlásením, že Židov v obchode nepotrebuje. Vďaka jeho listu zhynuli plynovej komore Max Steiner a Jozef Steiner s manželkou Margitou. Ondrejov arizoval židovský majetok vďaka svojmu švagrovi Viktorovi Harmanovi. Ten šéfoval legislatívnemu odboru na Ústrednom hospodárskom úrade. Jeho nadriadeným bol chránenec Vojtecha Tuku Augustín Morávek. Ondrejovovi sa okrem antikvariátu vďaka švagrovi podarilo arizovať aj galantériu Bernáta Känzlera. Z koncentračného tábora sa Känzlerova rodina, vr. manželky Jolana a dvoch dcér Alici a Rity nevrátila. Takých ako Ondrejov boli v Slovenskom štáte tisíce…
To že slovenský ideologický antisemitizmus bol na Slovensku len zástierkou, ktorá kryla snahu získať židovský majetok svedčí aj výrok Alexandra Macha na zhromaždení Hlinkovej gardy vo februári 1939 v Rišnovciach pri Nitre: „My Hlinkova garda nepoznáme žiadny židovský majetok, poznáme len slovenský majetok. Majetok, ktorý Židia nakradli, sa im vezme”.
Nová doba, starý antisemitizmus
Vyše sto rokov od Napoleonovho výroku o kobylkách, ktoré zožerú Francúzsko sa o podobnú definíciu pokúsil Vavro Šrobár vetou: „Židia boli vykorisťovatelia a vysávači slovenského ľudu.“ Inak vzdelaný lekár, nadaný politik a neskôr minister s plnou mocou pre správu Slovenska sa javí v historickom kontexte ako zarytý antisemita. Netrápili ho iba slovenskí Židia, svoje znechutenie na adresu budapeštianskych Židov publikoval v memoároch Pamäti z vojny a väzenia z roku 1922, kde napísal:
„Život v Pešti zdal sa plynúť čiste zoologickým spôsobom: shon za kšeftami a shon za pôžitkami. A jestli bola Pešť pred válkou židovská – v tejto dobe zdalo sa, že tu ani iného človeka niet, ako žida. Ešte aj v tom Lukáčovom kúpeli, kde som sa liečeval a býval, všetok personál bol židovský i lekár, maséri, sklepníci – samí židia. Niet divu, že proti židom vzmáhala sa nenávisť kresťanov a že sa hovorilo, že táto válka je len na to, aby z nej židia zbohatli a kresťanov zo všetkých miest vytiahli… Židia vnikli do ministerstiev, do úradov, do verejnej služby, do nemocníc, všade, kde sa dalo pred vojenskou povinnosťou ukryť a nejaký kšeft robiť.“
Ďalších sto rokov po Šrobárovom výroku máme konečne ako štát modernú Ústavu Slovenskej republiky. Tá garantuje právo slobodne vyhľadávať a šíriť informácie, táto sloboda však má svoje limity, ktoré definuje Trestný zákon. Ten jasne vymedzuje hanobenie národa, rasy a presvedčenia ako trestný čin a s odňatím slobody na 1 až 3 roky.
To je pravdepodobne dôvod, prečo si dnešní slovenskí antisemiti nedovolia použiť slová ako Vajanský alebo Bel. Napriek tomu sa nájdu výnimky, ktoré skúšajú funkcionalitu slovenského trestného práva. Marián Kotleba sa vstupom do politiky veľmi jasne vyhranil ako zarytý antisemita. Verejne odkazuje na výroky Svätozára Hurbana Vajanského o Židoch. Vo vysielaní internetového rádia Infovojna propagoval dielo Protokoly sionských mudrcov, ktoré všetci historici označujú za dokázateľný podvrh od Matveja Golovinského, ktorý dielo vyrobil na zákazku cárskej tajnej polície. Pomerne známy je Kotlebov výrok o imigrácii do Európy, ktorou chcú Židia ovládnuť svet.
Kotlebov poslanec Peter Krupa na svojom facebookovom profile pred voľbami v roku 2012 celkom otvorene napísal: „Tým smradľavým židákom už úplne j*be, spravia čokoľvek, aby sa tam (Kotleba) nedostal.“
Milan Mazurek zasa na Facebooku napísal, že „šesť miliónov a mydlá zo židov sú lži a rozprávky“. Ďalší Kotlebov poslanec Stanislav Mizík začiatkom tohto roka 2017 na Facebooku zverejnil status, kde tvrdil, že vtedajsí prezident Kiska ocenil niektorých ľudí iba preto, lebo sú Židia. Mizík sa neskôr začal vyhovárať, že zdieľal už existujúci text. Polícii to nestačilo a koncom apríla ako prvého Kotlebovca obvinila z „prečinu výroby extrémistických materiálov a prečinu hanobenia národa, rasy a presvedčenia“. Rovnako dopadol aj Tibor Rostas, šéfredaktor známeho košpiračného periodika Zem a vek. Parafráza slov Ľudovíta Štúra v článku „Klin židov medzi Slovanmi“ mu priniesla obvinenie prokurátora a odsúdenie Špecializovaným trestným súdom v Pezinku za hanobenie národa, rasy a presvedčenia. Súd mu vymeral pokutu 4 000 eur.
Nie sme antisemiti, iba kvôli Gaze nenávidíme Izrael a sionistov. Vraždenie Kurdov, Sudáncov a Jemenčanov nám je ukradnuté
Pravdepodobne strach z finančných postihov, prípadne hrozba odňatia slobody posunuli mnohých slovenských antisemitov do diplomatickejšieho módu. Napriek tomu sú stále aktívni, publikujú pod pseudonymami alebo sa snažia protižidovskú rétoriku kodifikovať. Už nepoužívajú hanlivé spojenia so Židmi, ale s Chazarmi alebo Sionistami. V poslednej dobe veľmi často využívajú konflikt v Gaze. Prezentujú sa ako tí, ktorí sú na správnej strane – teda na strane Palestíncov, ktorí vedú svoj spravodlivý boj proti Izrealu a globálnemu všemocnému Židovstvu.
Ukážkovým príkladom takejto manipulácie je blog „Slováci nie sú antisemiti – iba nepodporujú sionistov“ od pseudonymného autora „medvedar“ na blogovisku Pravdy. Autor píše: „Dnes, keď izraelská armáda nevyberavo vraždí Palestínčanov hlava nehlava, už na strane Izraela nie sú. Nemôžu byť. A nie preto, že sú Slováci antisemitmi z akýchsi temných možno dokonca genetických príčin…“. Vzápätí medvedar pritvrdzuje: „Darmo tu teda budú traja či štyria sionisti -novopečení „blogeri“ denne publikovať dva-tri-.štyri články o „slovenských antisemitoch“, darmo budú dezinformovať, darmo prepisovať históriu slovensko-židovských či židovsko-palestínskych vzťahov. Slováci boli, sú a budú voči takýmto falošným kampaniam IMÚNNI. -Sionisti, -darmo sa pechoríte. Slovensko nie je Česko. Slováci budú vždy stáť na strane tých, ktorým ubližujú…“.
Konflikt v Gaze je odvetnou akciou Izraela za zmasakrovanie jeho obyvateľstva v pohraničí 7. októbra 2023. Nie všetci pozemnú operáciu IDF takto pochopili. Nie všetci Slováci hrajú v tejto proxy vojne férovú hru. Michal Lipták, ktorý sám seba označuje za filozofa pracujúceho v advokácii je asi najviditeľnejší palestínsky influencer posledných mesiacov. Priestor mu viackrát poskytol denník Sme a Denník N a to napriek tomu, že na profesionálne komentovanie konfliktu v Gaze nemá žiaden mandát ani vzdelanie. Väčšinou do spravodajských faktov zo zahraničných zdrojov vsúva svoje vyhranené protiizraelské názory. To, že šíri propagandu v prospech Palestínčanov a skrytý antisemitizmus je čitateľovi jasné po prvých vetách: „Ak takými cieľmi vôbec niekedy boli. Spôsob určovania cieľov je totiž veľmi voľný a vedenie vojny je extrémne brutálne, využívajúce ničivé bomby miesto presnejšej munície. Izraelská armáda popri tom rutinne v Gaze rabuje a mučí a niekedy zabíja zajatých gazských mužov…“
Nikomu z redakcie N-ka nevadí, že pán Lipták nezdrojuje? Odkiaľ tieto nezmysly o „voľnom určovaní cieľov“ a „rutinnom rabovaní“ Gazy izraelskou armádou má? Ktorý editor mu ich dovolil zverejniť? Analýzy Michala Liptáka pokračujú v denníku Sme 30. januára 2024, kedy vo svojom komentári napísal: „Ani v prípade bosnianskej genocídy nešlo o kompletné vyhladenie. Podľa Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu to bola kombinácia popravy osemtisíc mužov a chlapcov v Srebrenici s etnickými čistkami ďalších tridsaťtisíc civilistov, ktorá mala zničiť Bosniakov ako národnostnú skupinu. Nejeden izraelský predstaviteľ túži po genocíde v Gaze.“
Okrem solitérov ako Lipták a anonymný medvedár sa antisemitizmus snažia na Slovensku oživiť aj niektorí politici v „obale pásma Gazy“ . Už začiatkom júna sa iniciatívy chopili tri poslankyne Progresívneho Slovenska – Lucia Plaváková, Zuzana Števulová a Beáta Jurík, ktoré oficiálne podporili pro-palestínsky protest Pochod solidarity s Palestínou, ktorý zorganizovala iniciatíva Včera bolo neskoro. Účasť poslankýň za PS je veľmi nebezpečný, precedens, pretože PS sa ukazuje ako strana schopná osloviť a burcovať mladých voličov, ktorí sú veľmi dôverčiví. Ako im tieto tri dámy dokážu vysvetliť svoju nekonzistentnosť. Nič takého totiž neurobili v čase, kedy ISIS zabíjal v Sýrii Jezídov, Turci Kurdov. Neozvali sa ani vtedy, keď husijskí povstalci podporovaní Iránom vraždili civilné obyvateľstvo v Jemene a stále tak robia. Prečo panie poslankyne nevydali vyhlásenie k Južnému Sudánu, alebo vraždám civilného obyvateľstva v africkom Mali? Kde boli dámy 7. októbra 2023 keď na územie Izreala vtrhlo približne 3000 palestínskych hrdlorezov a zavraždili 1 139 Židov, vrátane žien a detí? Odpoveď je veľmi jednoduchá: Takéto aktivity zrejme neboli a nie sú cool pre mladého ľavicového rebelujúceho voliča.
„From the River to the Sea, Palestine will be free“ je heslo, ktoré celkom bezostyšne vyzýva na genocídu Židov na území dnešného Izraela a ktoré zaznelo aj na Pochode solidarity. Mimochodom, tričko s týmto nápisom si dnes môžete kúpiť cez globálny e-shop za 12, 45 GBP spolu s bonusom – geografickým vyobrazením dnešného Izraela, pokrytého palestínskou vlajkou. Detailmi, kam by zmizlo 10 mil. Židov žijúcich v Izraeli sa vôbec nemusíme zaoberať. Dámy z PS môžu iniciatívu podporiť aj kúpou šálky alebo froté uteráka s rovnakým motívom, ktorý je otvorene antiizraelský a anitisemitský.
Svojich päť minút slávy zažil mladý snaživý progresívec Dominik Radler. Vo svojom statuse na sociálnej sieti napísal: „Neverte, ak vám niekto bude hovoriť o tom, aký je to strašne „komplikovaný“ konflikt. Morálne aj legálne sa jedná o jednoduchý konflikt – jedna krajina sa snaží dobyť cudzie územie silou, nad dobytým územím ustanovila režim apartheidu a ideálne sa ho snaží etnicky vyčistiť. To je celé.“ Po kritike Radler svoj status zmazal a stiahol sa do ústrania. Počas svojich päť minút slávy však stihol ukázať, aké v časti ľavicových intelektuálov vládne pokrytectvo a ukážková selektívna logika.
Plavákovej, Števulovej, Juríkovej a Radlerove sympatie ku Gaze, kde vládne teroristická organizácia Hamas je škandalózna. Rolu slovenského „bieleho koňa“ si v tejto proxy vojne zrejme plne neuvedomujú. Schované za vyššie humanitárne princípy podporujú ľudí, ktorí nenávidia všetky hodnoty za ktoré oni sami bojujú, vrátane práv sexuálnych minorít, ktorých existenciu Palestínčania a Islam, ani len nepripúšťajú. Generácie Arabov, označujúcich sa za Palestínčanov na čele s Hamasom desaťročia páchajú alebo podporujú v mene viery a fiktívneho štátu najväčšie odpornosti aké ľudská rasa zažila. Aké? Stačí ich nahlas pomenovať, pretože na Slovensku sa o nich dnes taktne mlčí:
Autobus 405 Kiryat Yearim 6. júla 1989 – 16 mŕtvych, vrátane detí a žien, autobus na ulici Dizengoff v Tel Avive 19. októbra 1994 – 22 mŕtvych, vrátane žien a detí a 50 zranených, križovatka Beit Lid v januári 1995 – 21 mŕtvych a 69 zranených, Kfar Daron v apríli 1995 – 8 mŕtvych, 52 zranených, Ramat Gan, 24. júl 1995 – 6 mŕtvych, 30 zranených, Autobus č. 18 v Jeruzaleme 25. februára 1996 – 26 mŕtvych a 48 zranených, Autobus na ulici Jaffa v Jeruzaleme, 3. marca 1996 – 19 mŕtvych. Ďalšie bombové útoky: Ashkelon Bus Station, Ramat Eshkol, Café Apropo Tel Aviv, Netzarim, Mahane Yehuda Market Jeruzalem, školský autobys Kfar darom, ulica Ben Yehudu v Jeruzalem… atď., až do 7. októbra 2023.
