Československo medzi priemyselným bohatstvom a krehkou prosperitou: Príbeh židovskej hospodárskej elity

V roku 1929 patrilo Československo medzi hospodársky vyspelejšie štáty strednej a východnej Európy. Nebolo však ekonomickou veľmocou porovnateľnou so Spojenými štátmi a zaostávalo aj za Nemeckom či Rakúskom. Jeho osobitnou výhodou bolo niečo iné: na území nového štátu sa nachádzala podstatná časť priemyselného dedičstva bývalej habsburskej monarchie.

Táto výhoda však mala svoje hranice. Kým české krajiny disponovali rozvinutou priemyselnou výrobou, bankovníctvom a hustou sieťou podnikov, Slovensko vstupovalo do spoločného štátu s odlišnou hospodárskou štruktúrou. Ekonomika republiky preto nebola jednoliatym príbehom úspechu. Bola výsledkom spojenia regiónov s rozdielnou úrovňou industrializácie, odlišnými podnikateľskými tradíciami a rôznorodým obyvateľstvom.

Práve v tomto prostredí pôsobila židovská hospodárska elita. Jej členovia nepredstavovali jednotný blok a nemožno im pripisovať spoločný hospodársky program. Spájali ich však významné pozície v niektorých odvetviach priemyslu, obchodu, financií a medzinárodných obchodných vzťahov. Ich osudy zároveň ukazujú, aké krehké mohli byť majetok, spoločenské postavenie a podnikateľský úspech v čase, keď sa politická kríza zmenila na rasové prenasledovanie.

Čísla, ktoré ukazujú silu aj hranice prvej republiky

Pri porovnávaní hospodárskej výkonnosti medzivojnových štátov treba postupovať opatrne. Historici nemajú k dispozícii úplne porovnateľné národné účty v dnešnom ekonomicko-účtovníckom zmysle slova. Údaje o hrubom domácom produkte za 20. roky 20. storočia sú preto kompromisne rekonštruované odhady.

Krajina a odhadované HDP na obyvateľa v roku 1929 

USA: 6´899
Nemecko: 4´051
Rakúsko: 3´699
Československo: 3´042
Maďarsko: 2´476
Poľsko: 2´117

Údaje sú vyjadrené v takzvaných „medzinárodných dolároch“* z roku 1990. 

*1 medzinárodný dolár má v jednotlivých krajinách približne takú kúpnu silu, akú má 1 americký dolár v USA – podľa parity kúpnej sily, PPP – purchasing power parity

Ide o historické odhady určené na medzinárodné porovnanie, nie o nominálne sumy, ktoré obyvatelia týchto štátov skutočne zarábali alebo míňali. Na Cambridge University Press je dostupný odborný zdroj k ekonomickým dejinám.

Československo teda podľa tohto odhadu zaostávalo za Nemeckom a Rakúskom, no predbehlo Poľsko a Maďarsko. Rozdiel oproti Spojeným štátom bol výrazný. 

Československá ekonomika mala silnú priemyselnú základňu, no zároveň čelila štrukturálnym problémom. Priemysel bol koncentrovaný najmä v českých krajinách, zatiaľ čo Slovensko malo väčší podiel poľnohospodárstva a menej rozvinutú priemyselnú infraštruktúru. Spoločný štát preto zdedil nielen továrne a obchodné kontakty, ale aj nerovnováhu, ktorú nebolo možné odstrániť za niekoľko rokov.

Dôležité bolo aj zahraničné obchodovanie. Priemyselná výroba potrebovala odbyt za hranicami a bola citlivá na vývoj svetových trhov. Hospodárska kríza, ktorá sa začala v roku 1929, túto zraniteľnosť odhalila naplno: pokles dopytu zasiahol export, výrobu, zamestnanosť aj príjmy domácností. Predstava prvej republiky ako stabilného ostrova prosperity preto vystihuje iba časť reality.

Židovskí podnikatelia: Od uhoľných baní po textilné impériá

Hospodárske dejiny českých krajín sa nedajú presne opísať bez židovských podnikateľských rodín. Ich význam nespočíval v tom, že by tvorili jednotnú skupinu alebo ovládali celú ekonomiku. Podnikali v rôznych odvetviach, súťažili medzi sebou aj s nežidovskými firmami a mali odlišné politické, náboženské i spoločenské postoje. V niektorých priemyselných odvetviach však dosiahli mimoriadne postavenie.

Jedným z najvýraznejších príkladov boli Petschekovci, rodina bankárov a priemyselníkov, ktorej meno sa spája predovšetkým s ťažbou hnedého uhlia v severných Čechách. Jej členovia sa od konca 19. storočia postupne vypracovali medzi najvýznamnejších hráčov uhoľného priemyslu. Ignatz Petschek pôsobil v Ústí nad Labem a rozvíjal obchod s uhlím vrátane exportu; ďalší členovia rodiny investovali do ťažby a súvisiacich podnikateľských aktivít. Rodina mala záujmy aj v bankovníctve a jej hospodársky vplyv pretrval do obdobia prvej republiky.

Príbeh Petschekovcov zároveň ukazuje, ako veľmi bol vtedajší priemysel prepojený s medzinárodnými trhmi. Uhlie nebolo iba surovinou pre továrne a domácnosti. Bolo strategickým zdrojom pre energetiku, hutníctvo a železničnú dopravu, a teda aj jedným z pilierov priemyselnej moci štátu.

Ďalším významným príkladom sú Rothschildovci a Guttmannovci, ktorých podnikateľské záujmy sa spájali s baníctvom, železiarstvom a hutníctvom. Vítkovické železiarne sa rozvíjali v prostredí, kde sa stretával kapitál, technické know-how a potreba modernizácie ťažkého priemyslu. Rodiny Rothschildovcov a Guttmannovcov patrili medzi významných investorov spojených s týmto priemyselným komplexom. Ich príbeh je však potrebné zasadiť do dlhšieho obdobia: začiatky ich podnikateľského vplyvu siahajú hlboko do čias Rakúskeho cisárstva a Rakúsko-Uhorska, nie až do vzniku Československa.

Československá republika tieto podniky a kapitálové väzby nevytvorila od nuly. Zdedila ich z predchádzajúceho štátneho útvaru a následne ich začlenila do nových hraníc, právneho systému a hospodárskej politiky.

Moravský Manchester a textilné rodiny

Kým severné Čechy boli významným centrom ťažby uhlia, Brno a jeho okolie sa preslávili textilnou výrobou. Mesto si vyslúžilo označenie „moravský Manchester“ a k jeho priemyselnému rozmachu prispeli aj židovské podnikateľské rodiny.

Medzi nimi vynikali Löw-Beerovci, ktorí pôsobili najmä vo vlnařstve a ďalších textilných odvetviach. Ich podnikateľské aktivity sa rozvíjali v Brne aj v širšom regióne južnej Moravy. Rodinné továrne, obchodné väzby a investície zanechali stopu nielen v hospodárstve, ale aj v architektúre miest. Príkladom je vila Alfreda Löw-Beera v Brne, ktorej majiteľ daroval časť záhrady svojej dcére Grete Tugendhatovej. Na tomto pozemku potom vznikla známa vila Tugendhat.

Tento príbeh odhaľuje ďalšiu stránku priemyselnej modernizácie. Úspešné podnikateľské rodiny neinvestovali iba do výroby. Ich majetok sa pretavil do bývania, architektúry, kultúry a mestského prostredia. Továrne a vily dnes možno čítať ako dve odlišné, ale navzájom prepojené kapitoly tej istej histórie.

Treba však odolať pokušeniu stotožniť celú židovskú komunitu s bohatými priemyselníkmi. Židovské obyvateľstvo Československa zahŕňalo podnikateľov, obchodníkov, remeselníkov, zamestnancov, intelektuálov aj ľudí žijúcich v chudobe. Veľké mená predstavujú dôležitú, no iba jednu časť oveľa širšieho sociálneho obrazu.

Ekonómovia a manažéri: Hospodárstvo netvorili iba majitelia kapitálu

Vedľa priemyselných dynastií stáli odborníci, ktorí sa venovali ekonomickej teórii, obchodnej politike a fungovaniu medzinárodných trhov. K nim patril Antonín Basch, ekonóm spájaný s československým hospodárskym myslením a výskumom medzinárodného obchodu. Pri takýchto osobnostiach je dôležité rozlišovať medzi akademickým pôsobením, prácou v štátnych inštitúciách a priamym riadením konkrétnych podnikov. Označenie „židovská hospodárska elita“ totiž zahŕňa ľudí s veľmi rozdielnymi profesijnými dráhami.

Rok 1938: Keď sa hospodárske vzťahy začali meniť na nástroj prenasledovania

Prelom neprišiel jedným rozhodnutím ani v jedinom okamihu. Po Mníchovskej dohode v septembri 1938 a následnom rozpade Československa sa politická a hospodárska mapa regiónu dramaticky zmenila. Pohraničné územia pripadli nacistickému Nemecku, v marci 1939 vznikol Protektorát Čechy a Morava a Slovensko sa stalo samostatným štátom pod silným vplyvom nacistického Nemecka.

Pre židovských podnikateľov to znamenalo postupnú stratu právnej ochrany, majetku a možnosti slobodne podnikať. Mechanizmy sa v jednotlivých častiach bývalého Československa líšili, spoločným menovateľom však bolo vylučovanie Židov z hospodárskeho života a presun ich majetku do rúk nežidovských vlastníkov.

V Protektoráte Čechy a Morava sa arizácia opierala o súbor diskriminačných nariadení a administratívnych postupov. Do židovských podnikov boli dosadzovaní správcovia, ktorí ich mali riadiť až do núteného prevodu alebo likvidácie. Výskum založený na vzorke 150 priemyselných a obchodných spoločností z Prahy, Brna a Ostravy ukázal, že postup nebol vo všetkých prípadoch totožný. Rozhodujúcim cieľom však bolo odstránenie židovského vlastníctva a posilnenie nemeckej kontroly nad hospodárstvom.

Arizácia nebola obyčajnou zmenou vlastníka. Prebiehala v podmienkach rasovej diskriminácie, nátlaku a postupného odoberania občianskych práv. Formálne uzatvorené zmluvy preto nemožno automaticky považovať za dôkaz slobodného predaja: vlastníci často konali pod hrozbou, bez skutočnej možnosti rozhodovať o svojom majetku a bez primeranej kontroly nad podmienkami prevodu.

Na Slovensku z celkového počtu asi 12 300 podnikov vo vlastníctve Židov bolo práve v rokoch 1941 – 1942 arizovaných viac ako 2 200 podnikov a tento proces bol riadený Ústredným hospodárskym úradom. Viac ako 10 000 podnikov bolo likvidovaných (Ústav pamäti národa). O prevodoch rozhodovali orgány režimu vrátane Ústredného hospodárskeho úradu a rozhodovanie sprevádzali politické protekcie, klientelizmus a korupcia. Tieto čísla sa vzťahujú na podniky v kontexte arizácie na Slovensku, nie na všetok židovský majetok ani na celé územie bývalého Československa. 

Článok spracoval: Rastislav Dubovský